Príbehy absolventov

Milí priatelia,

v tejto rubrike budeme uverejňovať inšpiratívne a zaujímavé príbehy našich úspešných absolventov. Chceme vám priblížiť ich kariérne cesty, úspechy a to, ako ich vzdelanie ovplyvnilo.

 

Vážení absolventi,

máte zaujímavý príbeh, o ktorý sa chcete podeliť?

Budeme veľmi radi, ak sa pridáte a stanete sa súčasťou tejto galérie úspechov!

Keď som v roku 2002 zmaturovala, nikdy by mi nenapadlo, že skončím tam, kde som teraz. SZŠ v Poprade som ukončila ako „všeobecná sestra“ a po škole som pár rokov pracovala v Prahe, keďže na Slovensku v tom čase veľa voľných miest nebolo. Tam som sa dostala k ponuke pracovať v Saudskej Arábii a pri odchode som sľubovala, že to bude iba na rok. Bolo ich päť.

Práca tam mi okrem profesionálneho rastu dala možnosť naučiť sa pracovať v multikultúrnom kolektíve, zlepšiť sa v cudzích jazykoch, cestovať a zistiť, ktorým smerom sa chcem uberať. Urobila som si špecializáciu „Inštrumentovanie v operačnej sále“ a tam som aj zakotvila (nateraz). V roku 2017 sa mi ako inštrumentárke podarilo pridať k Lekárom bez hraníc a v júni 2018 som prvýkrát vycestovala – cez Irak do Sýrie. Tam som sa prvýkrát stretla so zraneniami, o ktorých sa v škole ani neučíme – s vojnovými. Neskôr som opakovane vycestovala do Južného Sudánu, Afganistanu, Sierra Leone či Ugandy.

Vedela som, že zdravotnícke možnosti budú obmedzené, ale až v Južnom Sudáne som zistila, ako veľmi. Ľudia prichádzali zo širokého okolia, pretože to bola jediná nemocnica, ktorá poskytovala aj chirurgické služby. Raz prišiel chlapec, ktorého uštipol jedovatý had. S otcom museli ísť pešo, pretože doprava neexistuje, a ak nejaká je, je extrémne drahá. Cesta im trvala štyri dni. Museli sme mu amputovať ruku a obaja nám ďakovali, pretože chlapec prežil. Občas však pacienti také šťastie nemali...

Keď som prvýkrát počula streľbu a výbuchy, bola som nervózna. Po dvoch týždňoch som už na terase pila kávu a so šéfom sme diskutovali o tom, ako dlho ešte počkáme, kým sa pôjdeme schovať do bunkra. V Afganistane som zažila aj to – 17 dní v podzemí. Spali sme na zemi, mali sme obmedzené možnosti stravy, ale museli sme fungovať, pretože pacienti a miestni kolegovia sa na nás spoliehali. Verili nám.

Je to práca, ktorá sa nerobí pre peniaze ani pre prestíž. Ja ju stále robím preto, že sa snažíme zachrániť životy alebo pomôcť pacientom, ktorí by inú možnosť nemali a často by to bez nás neprežili.

Katarína Madejová

Ubehlo 8 neuveriteľných rokov a dnes je mi cťou napísať aspoň zopár riadkov. Moje meno je Monika Jakubčová a Strednú zdravotnícku školu v Poprade som absolvovala v rokoch 2002-2006.

Tie 4 roky na škole boli ťažké na štúdium, no zároveň krásne plné študentských bezstarostných dní  či výletov.  Dali mi veľa. Získala som sa výborné základy ošetrovateľstva a naučila sa, ako sa správať k pacientom, nebáť sa dotknúť, rozprávať  či usmiať sa. Nikdy potom som už nestretla učiteľa, s ktorým sa dalo o všetkom porozprávať, povtipkovať a ktorý by ma podporil viac. Mala som možnosť cestovať a reprezentovať školu v Ceute v r.2004 a v Holandsku v r. 2005. Tu som sa našla - v cestovaní a v jazykoch.

Po skončení školy som odišla študovať do Košíc na Lekársku fakultu odbor ošetrovateľstvo. Po získaní  bakalárskeho diplomu v roku 2009 som začala pracovať na novorodeneckom oddelení v Kežmarku, kde som vydržala necelé  3 roky, nabrala dobrú prax a silu ísť ďalej.

Od roku 2012 pracujem ako sestra v kráľovskej nemocnici národnej gardy v Jeddah - Saudskej Arábii .

Život tam je najmä pre ženu veľmi ťažký, iný ... aj v nemocnici, aj v normálnom živote. Musela som si zvyknúť na veľa obmedzení, od zahalenia a obliekania si tzv. „abaye“, vysokých teplôt počas celého roka (22 - 69 °C), zákazu bravčového mäsa a čo i len kvapky alkoholu, angličtiny a arabštiny, modlenie sa z mešít 5-krát do dňa, až po iný systém v práci, kde si vás, až na pár lekárov, nikto neváži.

Nasledujú americký štýl ošetrovateľstva, a tak všetky štandardy a postupy pochádzajú z USA. S novým názorom na starostlivosť nepochodíte. Musíte rešpektovať pravidlá nemocnice.

Bolo to ťažké si zvyknúť, no ako sa vraví, zvyknúť sa dá na všetko. Momentálne po 2 rokoch je to už ťažšie po psychickej stránke, chýba vám viac rodina a priatelia a náš slovenský každodenný život.

No napriek tomu som hrdá, že to zvládam, že som spoznala mnoho úžasných ľudí a mohla vidieť a vyskúšať úplne iný moslimský svet, život a prácu tam. Avšak vedomosti a skúsenosti, čo som nabrala doma, mi nikto nikdy nevezme.

Uverejnené v časopise FONENDOSKOP.